Rastislav Špirko: Uvažoval som, že skončím s hokejom a budem hrávať futbal

Zverejnené 28.10.2017 | Patrik Koči
NOVÉ ZÁMKY — Rozhodoval sa medzi hokejom a futbalom, dva roky hrával v najlepšom univerzitnom klube v Spojených štátoch po boku Zajaca, Stafforda, Toewsa či Oshieho, v roku 2008 úspešne absolvoval trojhodinovú operáciu srdca, vyštudoval manažment popri zápasoch v českej extralige, na Rusko aj napriek niektorým problémom nedá dopustiť. O svojej hokejovej púti nám porozprával kapitán mužstva Rastislav Špirko.
Tridsaťtriročný nevysoký center, ktorý do Nových Zámkov prišiel počas leta, je rodákom z Martina, kde aj hokejovo vyrastal. „Jedného dňa ma otec zobral na zimák, kúpil mi korčule a nejako som pri tom zostal. Nemal som žiadne konkrétne hokejové vzory, ale vyrastal som v období Wayna Gretzkyho. Vždy som sa snažil zobrať si od každého to pozitívne, či už išlo o slovenských alebo zahraničných hráčov,“ zaspomínal si Rastislav Špirko na svoje hokejové začiatky pod Turcom. Do väčšieho povedomia širšej hokejovej verejnosti sa dostal po svojej debutovej sezóne v slovenskej extralige v sezóne 2002-03. Strelil v nej 11 gólov a na ďalších 13 prihral. Po sezóne si to namieril do Spojených štátov, kde najprv hrával juniorskú súťaž USHL v klube Tri-City Storm a následne dva roky na univerzite v Severnej Dakote. „Jazyk som ovládal, v škole mi angličtina išla bez problémov, ten prechod preto nebol až taký ťažký. Prvýkrát som bol v Amerike ako desaťročný, odohral som tam nejaké turnaje a zúčastnil sa nejakých sústredení. Taktiež s reprezentáciou som bol jeden mesiac v Kanade na turnaji Viking Cup. S jazykom som teda problém nemal, skôr tam išlo o hokejovú stránku, keďže som sa už ako osemnásťročný dobre zapísal v slovenskej extralige. Po sezóne medzi seniormi na Slovensku som vlastne odišiel hrávať juniorskú ligu. Lákadlom však bola univerzitná súťaž NCAA, kvôli ktorej som to všetko robil.“

Univerzita v Severnej Dakote je medzi hokejovými odborníkmi známy pojem. Vychovala množstvo hráčov pre NHL a z historického hľadiska patrí medzi najlepšie univerzitné kluby. No na univerzite to nebolo iba o hokeji. „Ak chcete hrať na univerzite hokej, ale platí to aj o ostatných športoch, musíte si udržiavať určitý študijný priemer. Až do tretieho ročníka tam môžete byť vlastne nerozhodnutý, až v tom treťom sa vyberá zameranie. Ja som nebol dlho rozhodnutý, skôr som bral predmety, ktoré boli nasmerované na biznis,“ približuje Špirko, ktorý si na univerzite spravil dobré meno. V bodovaní nezaháľal ani pri takých hráčoch ako Travis Zajac, Drew Stafford, T.J. Oshie či Jonathan Toews. „Ako nováčik som bol druhý najlepší strelec v mužstve, tú prvú sezónu som hrával takmer celú po boku práve Zajaca a Stafforda. Kolektív tam bol fakt výborný a vyvrcholilo to tým že sme sa dostali do Frozen Four, kde sa dostanú štyri najlepšie mužstvá – finalisti z jednej a druhej divízie. Vo Frozen Four sme skončili druhí, prehrali sme vo finále s Denverom. Druhý rok už odišla väčšina tých skúsených hráčov, prišlo 11 nováčikov, medzi nimi aj Oshie či Toews. Tú sezónu tam však boli aj nejaké mimo hokejové problémy, čo sa týka užívania si života a podobne, nie však ohľadne mojej osoby. Bol som už akosi presýtený a mal som všetkého po krk, takže som sa rozhodol po dvoch rokoch vrátiť sa domov,“ prezrádza, pričom ďalej pokračuje: „Nevravím, že by som hral NHL, ale v prípade, že by som tam zostal ďalší rok, prípadne dokončil školu, mal by som k tomu blízko. Často som komunikoval s našim trénerom Davidom Hakstolom, ktorý je momentálne trénerom Philadelphie Flyers v NHL. Vedel som, že sú kluby, ktoré sa o mňa zaujímajú a ktorých skauti ma chodia sledovať. Bola teda šanca, že by som podpísal nejakú nováčikovskú zmluvu. Mal som ponuku na farmu, ale rozhodol som sa vrátiť do Európy. Keď sa na to človek pozrie postupom času, dá si dokopy tie puzzle, tak to v konečnom dôsledku bola asi správna voľba.“

Po návrate do Európy odohral jednu sezónu v Martine a následne odišiel do Čiech. V Ústí nad Labem, ktoré v tom čase hralo najvyššiu súťaž, si spravil dobré meno a po sezóne s 32 bodmi podpísal zmluvu s Pardubicami. Miesto užívania si hokeja však prišla nečakaná a o to viac šokujúca správa. „Keď som prišiel do Pardubíc, pri lekárskych vyšetreniach mi zistili nejakú vrodenú chybu na srdci. Lekár mi vravel, že som mal obrovské šťastie, že sa mi doteraz nič nestalo a že som stále medzi živými. Absolvoval som takmer trojhodinovú operáciu, počas ktorej mi to odstránili. Dovtedy som podstúpil množstvo lekárskych vyšetrení a testov aj na Slovensku aj v zahraničí, no lekári mi nezistili nič. Až v Pardubiciach, kde mi teda zachránili kariéru a dá sa povedať aj život.“ Akýmsi zadosťučinením mu bol majstrovský titul, ktorý vyhral s Pardubicami v sezóne 2009-10. Svojho kolegu z útoku následne stretol v Nových Zámkoch. „Väčšiu časť sezóny som hrával v útoku s Radom Somíkom a Jirkom Cetkovským, v bráne bol Dominik Hašek. Stretla sa tam výborná partia, v kabíne bola fantastická atmosféra. Vyvrcholilo to v play-off, kde sme vyhrali 12 zápasov v rade a radovali sa z titulu.“

Po úspešnej anabáze v Česku nasledovala štvorročná zastávka v Kontinentálnej hokejovej lige. Po sezóne v Poprade hrával za Jekaterinburg, Spartak Moskva a Chabarovsk. „KHL som si najprv oťukal v Poprade, na tých tripoch som spoznal ruskú kultúru, prostredie, ako to tam funguje. Nebol to pre mňa potom až taký veľký skok, keď som odišiel do Jekaterinburgu. Vedel som už, čo očakávať, aké tam sú podmienky, zimné štadióny, ako prebiehajú tréningy.“ Sto ľudí, sto chutí. Tak by sa dal objektívne opísať život v Rusku, ktorý niektorým hráčom sadne, iným zasa nie. Rastislav Špirko patrí do prvej skupiny. „Veľa som sa dozvedel aj na reprezentačných zrazoch, kde chalani, ktorí hrávali v Rusku, vždy hovorili príbehy a historky, ktoré sa im stali. Mal som teda veľa informácií, ale kým to človek nezažije na vlastnej koži, tak sú to iba predstavy. Ja na Rusko nedám dopustiť. Našiel som tam veľa skvelých ľudí, dokonca s bývalým spoluhráčom Alexejom Simakovom, s ktorým sme hrávali v Jekaterinburgu, sme zostali naďalej v kontakte. Častokrát aj za mňa v kluboch lobboval, aby som sa do Ruska vrátil. Spolu nám to naozaj klapalo na ľade ale aj mimo neho. Mal som trochu smolu na kluby, v ktorých som pôsobil, resp. na udalosti, ktoré sa v týchto kluboch diali. Či už išlo o financie v Spartaku Moskva, kde doteraz nemám vyplatenú väčšiu časť peňazí alebo o kompletnú výmenu vedenia v Jekaterinburgu či Chabarovsku. Taktiež potom padol rubeľ takmer o 50 %, takže to sú také situácie z Ruska, ktoré nehrali v môj prospech.“

Po minulej sezóne, ktorú začal v Třinci a dokončil v Pardubiciach, sa na prekvapenie fanúšikov objavil v Nových Zámkoch, kde divákov častokrát svojou šikovnosťou dvíha zo sedadiel. „Čakal som, ako dopadne situácia s Martinom. Chcel som niekde začať, pričom sám som nikoho nekontaktoval. Ozvali sa mi Nové Zámky, pričom vedenie klubu akceptovalo moje podmienky, ja tie ich a tak sme sa dohodli na spolupráci. Vedel som, že tie podmienky pre hráčov asi nebudú vytvorené tak ako inde, nakoľko Nové Zámky sú na veľkej hokejovej mape iba krátko. Prešiel som si však viacerými pôsobiskami a myslím si, že hráči sa vedia prispôsobiť a nepotrebujú napríklad na zimáku bazén. Vedenie klubu sa snaží, učí sa každým dňom, nakoľko sú v extralige iba druhý rok. Nie všetko ide lusknutím prsta. Myslím si, že tie podmienky sa tu každou sezónou zlepšujú a aj naďalej budú zlepšovať. Naozaj ma prekvapili aj fanúšikovia v tom pozitívnom zmysle. Povzbudzujú nás celý zápas a je jedno aký je stav,“ zamýšľa sa aktuálne najproduktívnejší útočník HC Nové Zámky. Na juh Slovenska za ním pravidelne cestuje aj manželka s deťmi. Ako trávia v Nových Zámkoch čas? „Zatiaľ to funguje tak, že nejaký týždeň-dva sú tu so mnou, potom zase idú na chvíľu domov. Keď tu sú, často využívame parky, ktorých je tu naozaj dosť. So synom sa snažím často chodiť aj na ľad. Keď som sám, skôr oddychujem a veľmi von nechodím, s výnimkou reštaurácií.“

Kapitánske céčko prešlo po odchode Martina Chovana práve na Rastislava Špirka, ktorý má skúseností na rozdávanie. „Už pri jednaní s vedením mi bolo ponúknuté, či by som mal záujem viesť mužstvo ako kapitán. Tie veci však musia vzísť aj z kabíny. Snažím sa pomáhať mužstvu a odvádzať vždy maximálnu robotu a to, či mám na drese nejaké písmeno alebo nie na to nemajú žiadny vplyv. Mužstvo prešlo viacerými zmenami a tú svoju tvár získava až teraz. Je tu viacero legionárov a až koniec sezóny ukáže, či to je prospešné alebo nie. Kabína však funguje výborne, je tam veľa zábavy. Nedávno sme však vymenili dídžeja v kabíne, Jirku Cetkovského sme trochu utlmili a teraz sa o to stará Samo Hain“ prezrádza Špirko s úsmevom. Asi málokto by čakal, že ako kapitán bude mať v klubovej kase nedoplatky. „Musím sa priznať, že niekedy meškám na zraz alebo tréning. Nerobím to schválne, ale niekedy ma deti vedia zamestnať. A to paradoxne bývam asi najbližšie k zimáku. Na druhú stranu niekedy prídem aj na čas, to keď má syn tréning pred nami. Ale to zase on mešká dvadsať minút.“

Nechýbalo veľa a Rastislav Špirko by si miesto korčúľ viazal kopačky. Definitíva padla v roku 2002. „Po Majstrovstvách sveta do 18 rokov, ktoré sa konali v Piešťanoch, som uvažoval, že skončím s hokejom a budem hrávať futbal. Som rád, že som zostal pri hokeji,“ prezrádza viacnásobný reprezentant Slovenska. K futbalu však má vzťah doteraz. „Som veľký fanúšik Lionela Messiho, tým pádom sledujem Barcelonu. Ak by však hrával inde, asi by som fandil inému klubu. Rešpektujem aj Cristiana Ronalda, no pre mňa je Messi ďaleko pred ním.“ Športovou cestou sa zatiaľ tlačí aj jeho syn, ktorý je po otcovi šikovný v korčuliach i kopačkách. „Ten hokej je asi taký automatický, častokrát ho beriem na tréningy a do kabíny. Ale je to jeho rozhodnutie, určite ho do ničoho netlačím. Ak mi raz povie, že na hokej chodiť nechce, určite sa nenahnevám. Na druhej strane má taktiež rád futbal a keby bolo na mne, asi ho tlačím touto cestou. Ale je to iba na ňom, ja sa snažím ho len usmerniť a poradiť mu, keď je to nutné. Máme veľmi dobrý vzťah a vie, že čokoľvek si vyberie, podporím ho v tom. Zatiaľ sa tlačí do brány či už vo futbale alebo v hokeji, pritom je veľmi šikovný aj v poli.“

Počas svojej kariéry precestoval svet, zahral si pod skvelými trénermi a so skvelými hráčmi. Ktoré momenty sú pre neho najpamätnejšie? „Určite ten titul s Pardubicami. Ale aj sezóny v zámorí, či už postup do finále v USHL, či tie dva ročníky na univerzite. To, že som mohol byť súčasťou toho, hrať po boku hráčov, ktorí dnes patria k najlepším hráčom v NHL, to je niečo fantastické. Ako bonus k tomu bola účasť vo Frozen Four počas oboch sezón, čo som tam hrával. Boli to momenty, ktoré si človek zapamätá.“ Seniorský reprezentačný dres obliekol viackrát, no účasť na vrcholovom podujatí mu vždy ušla. Sám nevie, čo bolo dôvodom. „Mrzí ma obdobie, keď som bol v Rusku, pretože som dosahoval dobré výsledky a žiaľ ani to nestačilo na to, aby som cestoval s reprezentáciou na majstrovstvá sveta. Vždy bolo hodnotené, že pred slovenskou ligou majú prednosť hráči z Česka a pred nimi hráči z KHL. Keď som sa konečne dostal do KHL a nebol tam do počtu, ale patril som k lídrom mužstiev v ktorých som hrával, tak ani to nebolo zrazu dostačujúce. To obdobie ma naozaj mrzí, pretože si myslím, že som dosahoval úroveň na to, aby som dostal príležitosť aj na vrcholovom podujatí,“ netají sklamanie účastník majstrovstiev sveta do 18 a 20 rokov.

Väčšina športovcov zanevrie na školu už v puberte a ak sa aj vrátia do školských lavíc, častokrát až po ukončení kariéry. Rastislav Špirko je však výborným príkladom, že cesty profesionálneho športovca a študenta vysokej školy sa dajú skĺbiť. Keďže v Spojených štátoch vysokoškolský titul nezískal, začal odznova na Slovensku. Miesto oddychu počas nabitých sezón v českej extralige cestoval domov, aby sa napokon stal magistrom. „Keď som sa vrátil na Slovensko, snažil som sa vybaviť, aby mi nejaké kredity zo Spojených štátov uznali aj na Slovensku, no bolo to neúspešné. Univerzita Komenského má detašované pracovisko v Martine, takže som začal odznovu víkendovou formou študovať finančný manažment. Prvý ročník sa dal v pohode zvládnuť, v sobotu som nešiel na tréning, ale do školy. Náročnejšie to už bolo potom, keďže som odišiel do Česka. Druhý a tretí ročník som dokončil popri hraní v Ústí nad Labem, magisterské štúdium zase počas pôsobenia v Pardubiciach. Bolo to náročné, najmä preto, že som nemohol absolvovať prednášky a okrem toho som musel veľa cestovať. Častokrát som si naplánoval aj dve-tri-štyri skúšky na jeden deň priamo v Bratislave. Musím sa priznať, že po bakalárovi, teda po troch rokoch, som rozmýšľal aj nad tým, že štúdium preruším, no veľmi mi pomáhala moja manželka, ktorá vlastne študovala od prvého ročníka so mnou. Som veľmi rád, že sme to spolu dotiahli až na magistra,“ opísal na záver svoje vysokoškolské roky Rastislav Špirko, magister v oblasti manažmentu a kapitán HC Nové Zámky.

foto: jäzva/Hokej.sk